Nový Zéland (2014) – 2. časť

V druhej časti výletu nás čakal Mordor a Hobitín – no kto by sa netešil 🙂

Z Kepler tracku sme sa vratili do Queenstownu, dali sme si tam chvíľu oddych a potom sme sa presunuli smerom jazero Wanaka s krátkou zastávkou vo westernovom mestečku Arrowtown.

Prespali sme v campe Glendhu Bay a ráno sme šli preskúmať okolie. Ostatní si vyliezli na nejaký kopec za pekným výhľadom, ja som mal ešte príliš rozbombardované nohy z posledného treku, tak som sa šiel len pokľudne prejsť okolo Diamond lake a hľadať lokácie z filmov Pán prsteňov na okolí (ako obvykle neúspešne – tú knihu s popisom týchto miest by som autorovi najradšej obúchal o hlavu).

Jazierko bolo krásne a dobre som si oddýchol. Na parkovisku pod ním som stretol nádherný karavan, v ktorom cestovala rodinka s malým dieťaťom a psom.

Od jazera Wanaka sme sa vydali smerom k moru na západnom brehu ostrova. Cestou sme sa často zastavovali a fotili si krásne výhľady na jazerá, videli sme farmy kde chovajú červené jelene, ktoré sa tu potom za poplatok dajú loviť. Cestou cez Haast pass sme sa zastavili pri vodopádoch Fantail Falls a Thunder Creek Falls, neboli nejako extrémne zaujímavé, ale bola to pekná pauza na dlhej ceste. Thunder Creek je kúsok ďalej od cesty a vedie k nemu chodníček cez lesík aký som dovtedy nevidel. Bol tvorený palmami s listami vo forme papradí.

Na morskom pobreží bolo trochu sychravo, ale mali sme aspoň dramatické výhľady.

Aj lesy tu boli iné, stromy ošľahané morským vetrom vyzerali úplne nereálne. Zastavili sme sa pri jazere Moeraki a potom pri jazere Paringa, kde sme v campe prespali. Tu sme si s Trikom požičali kajaky a previezli sa po jazere.

Ráno sme vyrazili k ľadovcu Fox glacier, od parkoviska je to ešte kúsok výšľap korytom rieky, ľadovec fajn ale vidieť len jeho malú časť, takže nepôsobí nejakým ohurujúcim dojmom. To isté platí o ľadovci Franz Josef, ale tak vidieť to treba keď už ide človek okolo.

Pokračovali sme po pobreží do Punakaiki k Pancake rocks, je tu spravený vyhliadkový chodník pomedzi útesy tvorené zaujímavým vrstveným kameňom.

Na pobreží sme videli aj tulene.

Popri ceste na sever ostrova leží národný park Nelson Lakes, v ktorom je jazero s najpriezračnejšou vodou na svete – viditeľnosť je až 80 metrov.

Ďalej bol v pláne Abel Tasman track so štartom v Marahau, Janka s Paľom si zajednali výlet so sprievodcom na morských kajakoch, my s Trikom sme sa nechali po mori odviesť motorovým člnom s tým, že odtiaľ kde nás vysadia sa vrátime peši po tracku. To vysadenie bolo štýlovejšie než sme čakali, čln sa len priblížil k brehu a vysadil nás priamo do vody, pretože na dohľad nebolo žiadne prístavisko. Trek bol zaujímavý hlavne tým, že bol iný, šľapali sme po zalesnených prímorských kopčekoch, na mnohých miestach sa dalo zbehnúť na pláž a okúpať sa. Voda bola čerstvá, ale kúpanie túru veľmi spríjemnilo.

Tento trek ukončil náš pobyt na južnom ostrove. Na severný sme sa dostali trajektom z mestečka Picton. Vo Wellingtone  nás privítalo daždivé počasie, takže sme si zvládli pozrieť len múzeum Te Papa – veľmi zaujímavé a nie ďaleko od prístavu. Potom sme už vyrazili smer Tongariro – je to národný park, cez ktorý sa dá ísť jednodňový trek Tongariro crossing, točil sa tu Pán prsteňov konkrétne Mordor a Mount Doom.

Bohužiaľ sme chytili zlé počasie a po príchode do Taupo sa nám nepodarilo zorganizovať si tento výlet aj keď sme sa po okolí potulovali ešte o deň dlhšie než sme plánovali. Na okolí ale nie je núdza o zábavu, navštívili sme Rotorua, blízko ktorého sú termálne pramene, gejzíry a psychedelicky sfarbené jazierka.

Večer sme šli na kultúrny program do akože tradičnej maorskej dediny, kde nám ukázali svoje zvyky, tance, pokúsili sa Paľa naučiť haku a potom nám vystrojili takú hostinu, že z akcie nás museli odniesť na nosidlách :).

Zaujímavý bol výlet do Waitomo Glowworm caves – ide o sčasti zatopenú jaskyňu, v ktorej žijú svetielkujúce húsenice. Pred vstupom do jaskyne sme sa prezliekli do neoprénu a gumákov, dostali sme helmy so svetlom a nafukovacie koleso.

Potom nás priviedli k plytkej riečke a mólu, ktoré bolo asi 2 metre nad ňou a začali nám vysvetľovať ako budeme zdolávať vodopády v jaskyni. “Proste sa postavíte na okraj, otočíte chrbtom, na zadok si priložíte nafukovacie koleso a skočíte vzad. Kto si to chce vyskúšať prvý?” a ukázala na to mólo tak nechutne vzdialené od hladiny hlboko pod ním. Až mi riťku zovrelo a v duchu som si už nadával na čo som sa to dal nahovoriť. (Ešte spomeniem, že pôvodná myšlienka bola zobrať advanced variantu výletu kde sa do jaskyne niekoľko desiatok metrov zlaňovalo skalnatým komínom – to by som ale nedal už vôbec). Našťastie vysvitlo, že išlo o žart – naši sprievodcovia vôbec boli veľmi “vtipní” – a vedľa móla bolo ešte jedno tesne nad hladinou, z ktorého sme si skoky vytestovali. Potom nás už zobrali do jaskyne, bol to super výlet, celkom dobrodružný, brodili sme sa vodou, pretláčali úzkymi priechodmi, skočili si dva vodopádiky a nakoniec sme ležiac na kolesách vytvorili dlhého hada, vypli čelovky a sprievodcovia nás v úplnej tme potiahli kus po vode. My sme sa mohli kochať pohľadom na tisíce svetielok nad našimi hlavami – bolo to ako mliečna dráha, len v jaskyni.

Napriek tomu, že sme sa v okolí Mordoru motali tak dlho ako sa len dalo, príležitosť prejsť Tongariro sa nenaskytla a nám už ostávalo len vydať sa smerom Auckland a letisko a.k.a. koniec výletu. No a samozrejme cestou nás čakala ešte jedna “drobnosť” – Hobitín 🙂 aneb ďalší highlight výletu. Exkurziu sme si vybavili v Matamata, tam  nás naložili do autobusu a odviezli k Hobitínu. Sprievodca nás previedol okolo všetkých atrakcií – bolo to oveľa väčšie než som si predstavoval, mali sme dosť času si všetko prezrieť a výklad bol zaujímavý – skončili sme ako sa patrí v štýlovej krčme. Asi najviac ma prekvapilo, že všetko živé v Hobitíne je naozaj živé, o kvety, zeleninu aj ovocie v záhradkách sa starajú záhradníci, aj plody naložené na malých hobitích fúrikoch boli skutočné.

No a potom už len smutný/veselý odchod domov 🙂

Paľov blog a fotky
FB fotoalbum z NZ
FB fotoalbum z Hobitína