Peru (2015) – 3. časť – jazero Titicaca a výstup na 6-tisícovku

Prečo sa ja dám na bársakú sprostosť nahovoriť? Aneb: ako som sa na šesttisícovku vydriapal.

20150920-img_0678

Puno a Jazero Titicaca

Ale poďme porade – naša cesta pokračovala v meste Puno. To leží vo výške 3800 metrov nad morom na brehu jazera Titicaca, najvyššie položenej splavnej vodnej plochy na svete. Ubytovali sme sa v centre a večer sme sa prešli sympatickými uličkami, vybavili si výlet loďou po jazere na ďalší deň a dali si oprať oblečenie. Konečne som sa tu dostal k ochutnaniu morského prasiatka, mäso bolo trochu suché a húževnaté, ale hlodavce sú asi univerzálne zdrojom celkom dobrého jedla.

Na druhý deň ráno si nás sprievodca vyzdvihol pred kostolom kúsok od nášho hotela a odviezol nás do prístavu, kde sme sa nalodili a vyštartovali na celodenný výlet. Najprv sme boli pozrieť na plávajúce ostrovy kmeňa Uru. Mali sme celkom sympatického sprievodcu, ktorý nám povedal veľa zaujímavostí o jazere a dobre angažoval do rozpravy celú loď. Obvykle to nemám rád – predsa len som nespoločenská osoba :), ale tento aspoň nebol násilný a nechcel od nás, aby sme zaspievali nejakú slovenskú pesničku ako sa nám už predtým niekde stalo.

Plávajúce ostrovy sú vyrobené z trstiny, niečo ako mega veľké plte, na ktorých sú postavené slamené domy. Ide o prekvapivo stabilnú konštrukciu. Takýchto ostrovov je tu pomerne dosť (podľa wikipedie 42 kusov) a skoro všetky boli obsadené turistami. My sme tiež pristáli a domorodci nám spravili krátky kultúrny program.

20150917-img_040120150917-img_0437

Ukázali nám ako sú ostrovy postavené, ako ich udržiavajú a dali nám ochutnať trstinu. Potom sme mali voľný program na ostrovčeku, mohli sme si všetko zblízka poobzerať a kúpiť si suveníry. Napokon nás previezli okolo ostrova na typickej “banánovej” lodi. Opäť jeden splnený sen – keď som ešte za socializmu čítal Thora Heyerdahla, tak som si fakt nemyslel, že sa raz preveziem na lodi postavenej na rovnakom princípe ako jeho Ra.

20150917-img_0485

Výlete po jazere pokračoval na ostrove Taquile, vyložili nás v prístave a my sme si vyšľapali do hlavnej osady, ktorá ako na potvoru bola na najvyššom bode ostrova. Na pohľad to nebol až taký veľký  stupák, ale vo výške 3800 metrov nad morom je každý schodík poznať, takže nás to stálo dosť síl.

20150917-img_052020150917-img_0518

Pozreli sme si námestie a pofotili výhľady na krásne jazero a vybrali sme sa dole na opačnú stranu ostrova. Cestou sme sa ešte zastavili v nejakom lokálnom etablismáne, kde pre nás bolo na terase so skvelým výhľadom pripravené jedlo a potom nás už odviezli späť do Puna. Odtiaľ sme sa odtransportovali do Arequipy.

20150917-img_0530

Arequipa a výstup na Chachani

Prezreli sme si mesto, je tu veľmi pekné hlavné námestie, ale najzaujímavejší bol kláštor Monasterio de Santa Catalina. Prešli sme si ho so sprievodkyňou, vypočuli si zaujímavý výklad a všetko pofotili – farebný zážitok. Dokonca sme v záhrade videli kolibríka.

20150918-img_058020150918-img_0542 20150918-img_0561 20150918-img_0569

Náš pôvodný plán v Arequipe bol navštíviť kaňon Colca, kde je možné pozorovať kondory, ale dozvedeli sme sa, že neoddeliteľnou súčasťou tohoto výletu je strávenie pol dňa v autobuse a nadšenie nás opustilo. Hľadali sme teda alternatívne možnosti vyžitia – Janka s Paľom sa rozhodli pre presun k moru k nejakému raju vodného vtáctva a ja som v slabej chvíli podľahol Trikovmu návrhu vybehnúť na nejaký vysoký kopec na okolí.

Prvá myšlienka bola vyliezť na sopku El Misti, ale zistilo sa, že má výšku 5822 a zdalo sa nám škoda trepať sa tak vysoko a nedostať sa nad 6000 metrov, hlavne keď sme v prospekte zbadali možnosť vyliezť na hneď vedľa stojacu a 6057 metrov vysokú Chachani. Obávali sme sa, že bude problém zorganizovať si narýchlo tento výlet, keďže sme boli len dvaja, ale bez problémov nás pripojili k inej skupinke a túrička na ďalšie dva dni bola dohodnutá.

Na druhý deň ráno nám sprievodca skontroloval výbavu a doplnil veci, ktoré sme potrebovali a hlavne teda ktoré sme si mali niesť sami (teplé rukavice, stan, spacáky, jedlo a vodu). Potom nás naložili do jeepu a vyrazili sme na horu. S drobnými problémami sme sa vyviezli až niekde k 5000 m.n.m., kde bolo celkom živo, fúkalo a dokonca chvíľami snežilo. Odtiaľ sme už ťahali po vlastných do základného tábora. Výhľady boli krásne, ale kyslíku málo, takže aj pár sto metrov stúpania bolo dosť problematických.

20150919-img_0602

V základnom tábore sme si postavili stany, dostali sme večeru a zaľahli sme, plán bol vyraziť okolo jednej v noci s čelovkami, aby sme na vrchole boli keď bude vychádzať slnko. Ďalší bonus (ale to som zistil až neskôr) kráčania potme bol v tom, že sme nevideli ako ďaleko je ešte náš cieľ a nemali sme teda takú motiváciu to vzdať.

20150919-img_0627 20150920-img_0665-pano

Trika dosť trápila výšková choroba a vyzeral fakt zle, v noci napriek tomu vyštartoval s nami, ale po chvíli to zabalil a vrátil sa späť do tábora. Pre tieto účely tam nechal sprievodca zasvietenú čelovku, takže nebol problém vrátiť sa aj potme bez blúdenia. My ostatní sme pokračovali ďalej.

Keď sa na to pozerám spätne, tak to bol jeden z mojich najnepochopiteľnejších fyzických výkonov. Jednak sa bojím výšky, takže neviem čo som tam vôbec hľadal, ale hlavne, nemal som žiadnu fyzickú prípravu a doteraz nechápem ako je možné, že som sa proste neotočil a nevrátil tiež do tábora. Veľké šťastie bolo, že som nemal žiadny fyzický problém s kyslíkom, myslím tým, že mi nebolo zle alebo mdlo. Samozrejme problém s nedostatkom kyslíka pre pohon svalov som mal. Nasadil som teda osvedčeného slimáka – vliekol som sa z nohy na nohu, ale odmietal som podľahnúť hlave a zastaviť. Bolo to ako kráčať v tranze, pozeral som sa len na špičky svojich topánok a snažil sa ich presvedčiť nech sa posúvajú dopredu.

dsc08963

Uprostred tohoto utrpenia ma postretol milý zážitok, keď som mal pocit, že mi omŕzajú prsty na rukách. Mal som požičané hrubé rukavice, ale zdalo sa že nestačia, končeky prstov som mal skrehnuté, tak som stiahol rukavice, že si na ne nadýcham, aby som si ich zahrial. Keď som sa pozrel na prsty, tak mnou až zamávalo, končeky prstov som mal úplne čierne. Hovorím si brutálne omrzliny a hneď som pridal, že dobehnem sprievodcu, aby ma zachránil. Vrazil som si prsty do úst a cmúľal som si ich ako o život. Keď som dorazil k sprievodcovi vytiahnem prsty z úst, aby som mu ich ukázal a vidím, že končeky prstov majú úplne normálnu farbu. Vtedy mi došlo, že som ich mal len zašpinené od tmavých rukavíc, ktoré som mal požičané a ktoré predtým prepotilo ktoviekoľko ľudí. Chutnučné 🙂

Cesta na vrchol teda pokračovala. Dosť ma prekvapilo keď mi sprievodca hovorí, že sme 15 minút od vrcholu, čakal som z nejakého dôvodu, že máme pred sebou ešte 3-4 hodiny. Povzbudilo ma to a už som sa tam nejako dotrepal. Ani som nebol posledný z našej skupiny.

Z vrcholu bol krásny výhľad, široko ďaleko samé kopce a dokonca aj dymiaca sopka.

20150920-img_070020150920-img_0693 dsc08979 dsc08982 dsc08986

Zostup bol prekvapivo náročný, predsa len sopka znamena prach a keď sa človek pri každom kroku šmykne a musí sa snažiť udržať rovnováhu berie to dosť síl. Do tábora som prišiel ako nevládna mátoha, ale o chvíľu už ma buzerovali, aby som balil stan, naložil si ho do batohu a že ideme ďalej 2-3 hodinky k jeepu. Ani neviem ako, ale dali sme to.

Tu je aj video demonštrujúce naše zážitky a utrpenie

Z Arequipy do Limy sme sa vrátili lietadlom a znova sme sa všetci stretli, ale len nakrátko – ďalší deň letel Triko s Jankou a Paľom do Huarázu na Santa Cruz trek. Ja som sa vybral sólo do mesta Iquitos prekúmať amazonský prales.

 

odkaz na Paľove fotky
moja FB fotogaléria