Sydney (2014)

2

Austrália a Nový Zéland – to sú pojmy tak vzdialené, že človek pomaly čaká že tam nájde naozajstných hobitov, že po chodníkoch behajú krokodíly.

Neviem či som sa v niektorých zo svojich predchádzajúcich blogov zveril prečo vlastne tak rád cestujem. Odmalička som neuveriteľný knihomoľ – čítam skoro všetko a čítam každý deň. Mám rád historické knihy (Zamarovský ftw), populárno vedecké od teórie strún, cez ľudský genóm až po psychológiu, hlavnú časť môjho čítania ale tvoria neskutočné výmysly – mnohí by ich označili často až za brak, mne sa ale páčia a nehanbím sa za to. Čítam sci-fi, fantasy, detektívky, špionážne thrillery, akčáky s hrdinmi, pri ktorých James Bond  a MacGyver vyzerajú ako popletení účtovníci. Tieto knihy mi dávajú zážitok zaujímavého života – pri ich čítaní sa cítim ako by som to bol ja kto zachraňuje svet, robí veci, z ktorých by som sa v reále posral od strachu a cestuje po miestach, na ktoré by som sa nikdy nedostal. Alebo dostal? Prvý krát som letel lietadlom pred 9-timi rokmi – hmm – toto číslo som niekoľko krát kontroloval, lebo sa mi nechce veriť, že za tak krátky čas sa toho dalo toľko stihnúť. Predtým som ani nesníval o tom, že by som niekedy videl tie miesta, o ktorých som toľko čítal. Moja prvá cesta všetko zmenila – cestovanie je jedna z mojich najväčších záľub a vďaka tomu, že som prečítal toľko kníh spomínam si na každom mieste kam idem na dej tých, ktoré sa tam odohrávali.

Washington, Paríž, Florenciu som videl očami kníh Dana Browna a bol to super spôsob, ako prežiť tie knihy znova. Trnavskú stovku som šiel aj (hlavne?) preto, lebo som chcel skúsiť aké to je keď hobiti idú na výpravu a potrebujú sa niekam ďaleko dostať peši. Na Islande som hľadal vchod do stredu zeme (Verne). Na Novom Zélande som sa chcel prejsť po Mordore a Hobitíne. V porovnaní s bombastickými udalosťami, o ktorých čítam sa zdajú tieto dobrodružstvá bezvýznamné – ale pre mňa sú všetko. Ten pocit keď sa zastavím, rozhliadnem po okolí a poviem si – som tu – je neopísateľný. No a najlepšie na tom všetkom je to, že ma čaká ešte toľko miest, ktoré chcem vidieť – zábava na celý život.

Nový Zéland bol môj sen už niekoľko rokov – snažil som sa kvalifikovať na niktorý z pokrových turnajov, ktoré sa tam hrávajú. Spomínam si, že jeden rok som v kvalifikáciách utopil toľko peňazí, že som si radšej tú cestu mohol zaplatiť a ešte by mi aj ostalo. Nakoniec som sa tam dostal úplne náhodou. Zapnem jedného dňa pokerstars a pozerám, že beží 22USD seat only satelit na APPT Sydney a že o 5 minút končí late registrácia. Bol to randomament zvaný „3x turbo“, kde len človek posiela do boja všetky chipy a pozerá ako sa to vyvŕbi. Regol som sa a vyvŕbilo sa – hneď som vedel, že Austrália bude len prestupná stanica a hlavný program výletu bude Nový Zéland.

Začal som zbierať ďalších záujemcov. Bratranec so sestrenicou Paľo a Janka (btw ak sú tu nejaké fakt pekné fotky, tak to sú Paľove :)) boli jasní kandidáti. Chvíľu som mal obavu, že nepôjdu, lebo som s tým na nich vyrukoval dosť zhurta a nečakane, ale keď ti raz zasvietia oči, tak už to neoklameš a nájdeš si cestu ako to zrealizovať.

59(Paľo a Janka)

Ďalším do partie bol Trikoza, ktorý si práve váľal (pomyselné, v reále neexistujúce) šunky niekde v Thajsku a každý druhý deň písal na skype, že už nepije a že s tými mladými čechmi už nejako žúrovať nestíha. Pozval som ho teda do spoločnosti slušných ľudí, kde sa nemusel obávať že bude celú noc hore a pod tlakom opíjať sa.

 2 (Trikoza Baggins)

Rozhodli sme sa, že Nový Zéland absolvujeme v obytnom aute, vybavili sme teda prenájom a dohodli sme sa kde sa postretávame – každý sme šli do Sydney nejako inak. Ja som cestoval sám, let bol v pohode ani mi to neprišlo nejaké tragicky dlhé, zvykám si :). Ubytoval som sa v hosteli v Pyrmonte – kúsok od kasína a hneď som vyrazil na šťavnaté cash games. Produkcia austrálskych hráčov bola skutočne výnimočná, nakoniec som skončil len zhruba na svojom, ale bol som spokojný, že som odohral rozumné množstvo hodín a nebola to len klasická cestovná flákačina.

Pár dní po mne pricestoval do Sydney Triko, odišiel som teda z hostela a spolu sme sa nasťahovali do apartmánu kúsok od kasína. Prenajali sme si ho cez airbnb, hostitelia boli v pohode pár aj keď zo začiatku to bolo trochu creepy. Myslel som, že máme samostatný apartmán, ale vysvitlo že to je byt, kde sme mali jednu spálňu (obv. s manželskou posteľou ako je našim dobrým zvykom) a možnosť používať zvyšok bytu. Hostitelia boli v druhej spálni. Nakoniec to bolo celkom fajn, stretávali sme ich prakticky len večer a dali sme pár zaujímavych rozhovorov.

Pani domáca ma jedného dňa úplne odrovnala keď mi ponúkala, že sa za mňa budú so susedou modliť, aby sa mi darilo na turnaji. Naozaj som nevedel ako na to zareagovať. Videl som, že aj so susedou sú dosť fanaticky veriace a nechcel som si to s nimi rozhádzať vysvetľovaním, že v boha neverím, ale zasa súhlasiť s tým, aby sa za mňa modlili, keď to hádam ani nie je kosher z pohľadu náboženstva som ich nechcel nechať. Nejako som to uhral, ale bol som rád keď som im bol z očí. 

Najlepšia featura apartmánu bol nádherný výhľad na Sydney. Hlavne večer sme ho hojne využívali a posedávali sme na terase – Triko sa v tom vyžíval.

V hlavnom turnaji sa nezadarilo, dostal som sa do druhého dňa, ale tam som po pár minútach vypadol v štandardnom spote QQ<AT. Hral som aj nejaký sideevnt, ale hlavne som sedel na cash games. Náklady na cestu som si hrou síce nepokryl, ale neskončil som ani výrazne v mínuse.

Zo Sydney som mal veľmi dobrý pocit. Myslím, že to je super mesto pre život, zdalo sa mi veľmi bezpečné, kľudné, s príjemným počasím a pohodovými ľuďmi akurát veľmi drahé – hlavne jedlo.

Z Pyrmontu je to kúsok do centra, za kasínom je Darling harbour a námorné múzeum s Cookovou loďou, vojnovou loďou a ponorkou – námorníctvo ma vždy zaujímalo, tak som si to všetko poctivo prelozil.

13

Vedľa múzea je most vedúci do centra a tam už sú všetky zaujímavé veci nasekané blízko seba, The Rocks stará štvrť, Harbour bridge, Opera.

1 3 7 6 5

Všetko sme to s Trikom pochodili a pofotili a nakoniec sme si šli oddýchnuť do Botanickej záhrady, z ktorej je pekný výhľad na operu i mesto. Cez záhradu sa dá dostať až ku St. Mary Cathedral, Australian Museum a Hyde parku. Ja som si to predtým sám prešiel aj sightseeing doubledeckerom, mám rád tieto busy, lebo je v nich vždy aj výklad a človek si spraví prehľad čo kde je a čo by chcel podrobnejšie preskúmať.

12 11 10 9 8

Ďalší deň sa objavil môj strýko Peter, ktorý v Austrálii žije už niekoľko desiatok rokov so svojou ženou Michiko. Zobral nás autom pozrieť k nemu domov, ukázal nám Manly beach a ďalšie pekné zákutia na severe Sydney a pozval nás na super papinu – morské príšery všetkých druhov. Neskôr sme otestovali aj super jemnučkú jahňacinu. Ukázal nám malú ZOO, kde bolo možné odfotiť sa s koalou a ísť priamo do výbehu medzi kengury, kŕmiť ich a pohladkať. Sranda je, že kengura má oveľa jemnejšiu srsť než koala, ktorá je skôr drôtosrstá.

21

(Strýko, ja a kengura)

20 19 17 16

Strýko sa nám sťažoval, že mu vrabce oholili stromčeky v záhradke. To čo označoval ako „vrabce“ btw boli papagáje Kakadu, ktorú sú tu naozaj všade a sú to vraj riadni nespratníci. Nájdu sa ale aj sympatické vtáčence, napríklad táto Kookaburra, ktorá nás priša pozrieť na terasu.

18

Spravili sme si aj malý výlet do St. Julans Bay, previezli sme sa tam s ferry. Pozreli sme si pekné útesy a minipláž. Najedli sme sa síce len v nejakom semifastfoode, ale mali sme ryby a tie sú v Sydney snáď vždy skvelé.

 15 14

Už ani neviem ako ale dozvedel som sa, že v akváriu v Manly je možné sa potápať so žralokmi. Bohužiaľ keď som sa prepracoval k tomu začať si vybavovať termín, jediný voľný spot bol tesne pred odletom a to mi neodporúčali pre možné problémy so zmenami tlaku – so smútkom som to teda vzdal. V duchu môjho celoživotného sťastia mi ale z akvária na druhý deň volali, že sa im uvoľnil termín a mohol by som ísť, ak sa zastavím si to vopred zaplatiť. Spomenul som už, že som nekonečný šťastlivec? Ten telefonát totiž prišiel vo chvíli keď nás strýko viezol domov z výletu a boli sme práve pár minút od akvária :). Zastavili sme sa tam teda, všetko som vybavil a na druhý deň ráno som bol nastúpený a vytešený v očakávaní potápačského zážitku.

Obliekli nás do hrubého neoprénu – aj tak mi bola vo vode taká zima, že sa mi triasli kolená (fakt to nebolo od strachu) – a dostali sme párminútový rýchlokurz potápania pre začiatočníkov. Ja som sa predtým nikdy s prístrojmi nepotápal, testovali sme si to najskôr v bazéne, učili nás vytlačiť si vodu z okuliarov a vyrovnávať tlak. S tým som mal najprv problém, napriek tomu, že bazén bol plytký a subjektívne som ani necítil potrebu „vyfúknuť si nosom uši“, tak pri prvom pokuse, keď som si tlak nevyrovnal poriadne, som mal problémy na dne dýchať. Vyžiadal som si ďalší test a potom už mi všetko fungovalo.

Keď sme boli pripravení inštruktorka nás zobrala do hlavného akvária. Bol to super zážitok, žraloky plávali pár centimetrov odo mňa, obrovská raja (vraj veľká ako manželská posteľ) sa mi skoro dotkla hlavy a stretol som aj megakorytnačky, pred ktorými nás varovali ako jediným nebezpečenstvom v akváriu. Korytnačky totiž údajne “dont give a fuck” a nešoférujú veľmi, rátajú s tým, že ostatní sa im vyhnú sami. Toto tvrdenie som si overil v praxi keď som videl korytnačku zramovať žraloka, proste doňho zboku nabúrala :). Žraloci mali divný kukuč vyzerali ako z kreslenej rozprávky. No bola to paráda.

 25 24 23

V Sydney sme boli zhruba týždeň. Pri odchode sme sa na letisku stretli s Paľom a Jankou a odtiaľ sme už spolu leteli do Christchurch na južnom ostrove Nového Zélandu.

FB album