Ešte doma pri plánovaní našej cesty sa ku mne úplne náhodne doniesla informácia, že niekde v Thajsku je chrám kde mnísi chovajú tigre a je možné sa k nim bezprostredne priblížiť, hrať sa s nimi a kŕmiť ich. Dal som sa do pátrania a zistil som, že Tiger Temple je pri meste Kenchanaburi, nie až tak ďaleko od Bangkoku, navyše sa tu nachádza tzv. železnica smrti a most cez rieku Kwai, ktorý slúžil ako námet pre rovnomenný film. V blízkosti sú aj vodopády Erawan, takže celkom rozumné miesto na celodenný výlet.
S vidinou dobrodružstva sme sa do Kenchanaburi vydali autom. Píšem o dobrodružstve, pretože v príprave sme sa dočítali o tom, že v Thajsku sa vodičské preukazy vydávajú halabala, nie je treba demonštrovať veľkú (resp. za pomoci pohotovostných bankoviek žiadnu) zručnosť, navyše údajne Thajci koncentráciu pri šoférovaní radi podporujú alkoholom a nie redbullom. Jazdiť potme keď sa ľudia vracajú z parties je vraj samovražda. No povedzme to tak – autori článkov, z ktorých sme tieto cenné informácie načerpali asi radi preháňajú – cesta nebola vôbec strašná, bulharskí vodiči by sem mohli chodiť na školenia v civilizovanej jazde.
Napriek tomu o zážitky nebola núdza, začalo to hneď na letisku kam sme si šli vyzdvihnúť prenajatú Toyotu. Našťastie tu všetko funguje naozaj tak pohodovo a nestresoidne, takže ani fakt, že som si zabudol na hoteli pas nepredstavoval pre požičovňu áut zásadný problém a auto nám dali. Cesta bola dlhšia než sme čakali, diaľnice preplnené – už sme sa obávali, že to ani nestihneme. Najčudnejšie bolo, že 200km sme stále nevyšli z mesta – je možné (teda veľmi pravdepodobné), že už sme neboli v Bangkoku, ale nepostrehli sme, že by sme opustili mesto a tak ako u nás prešli medzi poľami do ďalšieho.
Jazda vľavo je vždy zážitok – neviem aký je štandard, ale mám pocit, že pri iných príležitostiach som jazdil len s „nesprávne“ umiestneným riadením a všetky ostatné veci fungovali tak ako u nás. Tu sme z nejakého dôvodu mali prehodené aj páčky pod volantom a napriek snahe sa nám lén málokedy podarilo nezapnúť pri odbočovaní miesto smerovky stierače. Do cieľa sme sa dostali bez vážnejšieho incidentu (rozumej havárie) i keď občasný vystrašený pohľad aktuálneho spolujazdca (niekedy sprevádzaný i výkrikom) dával tušiť, že neexistujúci odhad kde presne je ľavý predný roh auta nás dostal do niekoľkých tesných spotov.
Tiger Temple
Tiger Temple sme s drobnými problémami našli, podpísali papier, že keď nás tam tigre zožerú, tak je to naša chyba a išli do toho. “Chrám” vyzerá ako park v púšti, alebo otvorená (malá) zoologická záhrada, vedie ním okružná cesta prechádzajúca okolo všetkých (3-4) atrakcií. My sme sa najprv vybrali do kameňolomu kde sa fotí s tigrami. Tigre boli ochrápané, priviazané na reťaziach, ale stále to boli tigre, takú šancu človek hneď tak nedostane. Fotenie prebiehalo tak, že som dostal pridelenú sprievodkyňu, ktorá ma za ruku, ako malé dieťa, vodila od tigra k tigrovi (bolo ich tam zo 10) a pri každom ma odfotila mojim fotoaparátom.
Bolo síce dosť teplo, ale ochrápanosť tigrov sa tým úplne vysvetliť nedá – vyzerali statne sfetované, ale ako správne dieťa šťasteny som sa dopracoval aj k jednej dobre vyzerajúcej fotke keď tiger, s ktorým som sa práve fotil na chvíľu ožil, zdvihol hlavu a otvoril oči.
Z kameňolomu sme prešli ďalej do hlavnej časti parku, pohybovalo sa tam niekoľko byvolov, diviakov a antilop a dalo sa “pohrať” s mladými tigrami vo vode. To mi ale prišlo skôr smutné (predstavte si, že máte na palici priviazaných zopár šuštiacich igelitiek a mykáte nimi tigrovi nad hlavou – meh), takže som sa do toho nehrnul.
Kým chalani posedávali a nechali sa obťažovať tigrím výrastkom, ja som si ešte zorganizoval kŕmenie malých tigríčat – bolo to super. Zobrali nás do kliekty a priniesli 7-8 mačiatok. Mohli sme ich hladkať, hrať sa s nimi, kŕmili sme ich mliekom z fľaše aj kuracím mäskom. Tí malí krpci boli hraví a živí presne ako mačence, ale boli aj celkom zákerní, pár krát ma napadli, jeden divoch proste ku mne odzadu prisiel a zahryzol sa mi do lýtka. Našťastie všetko bola len hra – viem čo dokáže narobiť 3-kilová domáca mačka keď sa naštve – ak by tieto ataky boli myslené vážne, ostali by mi na to asi aj nejaké pamiatky.
Uprostred hry s mláďatami som úplne nadskočil, keď sa pár metrov odo mňa ozval rev dospelého tigra. Ukázalo sa, že vo vedľajšej klietke boli naozajstne tigre, nie tie prispaté ksichty z kameňolomu. Boli väčšie a až znepokojivo čiperné. Poprask bol spôsobený mačkou, ktorá sa prechádzala popred ich klietku a provokovala ich – sranda, že tiger reaguje na mačku ako na konkurenta – teraz vždy, keď vidím ako sa moja mačka ježí a jeduje na susedovu, musím sa usmiať – je presne rovnaká ako tieto teliatka.
Pri pohľade do susednej klietky mi došlo aký veľký rozdiel je medzi naozajstným tigrom a tým, k čomu púšťajú turistov. Rozprával som sa o tom aj s chalanom čo nás sprevádzal k mláďatám a pýtal som sa ho ako sa tam tigre naozaj majú. Pochopiteľne realita nie je úplne to romantické súžitie budhistických mníchov s divokými tigrami, ktorú propagujú filmy, ale nie je to zase ani mučenie, ako to vidia ochrancovia zvierat. Väčšina sprievodcov a opatrovateľov sú dobrovoľníci prichádzajúci sem nie pre peniaze, ale preto, lebo chcú byť so zvieratami – nevydržali by tu pracovať ak by videli, že sa im ubližuje. Majú s tigrami viditeľne vzťah, náš sprievodca (tuším Holanďan) sa tam hral s mláďatami s úplným nadšením a to spomínal, že už je tam rok.
Z Tiger temple sme ešte chceli ísť pozrieť blízke vodopády Erawan, ale nestihli sme záverečnú na vstup do parku, tak nám ostávalo len vrátiť sa do Kenchanaburi. Prešli sme sa po moste cez rieku Kwai …
… spravili sme zopár fotiek a šli sa najesť. Jedlo som nezvolil najlepšie – kuracie mäso nasekané aj s kosťami v ultra štipľavej polievke – nedalo sa to jesť, našťastie to bol asi jediný stravovací neúspech na tejto ceste. Pred návratom do Bangkoku sme ešte na trhu nakúpili nejaké ovocie a hlavne chlebovník, ktorý som odmalička chcel vyskúšať, vyskytoval sa totiž v mnohých dobrodružných knihách, ktoré som čítal.
Cesta späť prebehla bez problémov a napriek zopár tesnotkám sme auto vrátili bez škrabanca – hotrun imo. Cestou vlakom z požičovne na hotel začalo byť jasné, že chlebovník nie je sranda, mal som čo robiť, aby som smrad z neho udržal v igelitovom sáčku, v ktorom bol zabalený. K plnej realizácii smradového potenciálu ale došlo až na izbe. Trochu som aj ochutnal, bolo to také všelijaké, nasladlé, s chlebom to moc spoločného nemalo. Asi sa to dalo jesť, ale ten smrad – niečo ako: zhnitá cibuľa meets olomoucké syrečky. Proste sme chlebovník museli vyložit za okno a okno už nikdy neotvorit :). Možno na tej klimatizácii leží dodnes.
Predchádzajúca časť: Ázia (2013) – 1. časť – Bangkok