Bangkok – prvá zastávka na našej ceste juhovýchodnou Áziou

 

Toto je príbeh nášho tripu po Juhovýchodnej Ázii – pre mňa dá sa povedať novinka, keďže som po veľmi dlhej dobe po prvý krát šiel na takúto cestu – nie za pokrovým turnajom, ale čiste len for fun. Spúšťačom boli Trikove neúspechy vo veciach lasky, ktoré ho nakopli a inšpirovali pridať sa k Andrejovi (LooserSR) a prežiť slovenskú zimu na Filipínach. Predpokladám, že postrannou myšlienkou bola i vyššia dostupnosť komerčného ľúbostného života (áno budem sa snažiť byť lyrický) v cieľovom regióne – obávam sa však, že exploity v tejto oblasti (ak nejaké vôbec boli) ostanú ponechané len na čitateľovej predstavivosti, predsa len ak by Triko raz chcel kanidovať za prezidenta (a mal by moju plnú podporu) mohla by sa mu otvorenosť v týchto chúlostivých veciach nepekne vypomstiť. My ostatní sme si povedali, že by bola škoda nechať v tom Trika samého a neodprevadiť ho do jeho nového domova.

Ak sa čudujete prečo sa v nadpise vyskytuje rok 2013, tak vedzte, že spísanie tohto reportu mi trvalo naozaj tak dlho, asi už starnem. Dovoľuje mi to však s radosťou zverejniť, že Triko sa naozaj odtrhol z reťaze a odpratal sa do sveta tak dôkladne, že veľkú časť posledného jeden a pol roka prežil v zahraničí – dlhodobejšie na Filipínach a v Thajsku (kde si len váľal šunky – rozumej dobehol na 11-tom mieste polmaratónu v Chiang Mai) a na potulkách po Balkáne, Islande, USA, Srí Lanke a ktovie kde všade ešte. Well played sir.

Ale pekne po poriadku – i keď šlo o nepokrový výlet, tak výprava bola zložená čisto z gamblerov. Ja s Maydayom sme leteli spolu z Budapešte cez Káhiru a Triko s Bejekom o deň neskôr z Prahy cez Abu Dhabi. Andrej si v tom čase ešte užíval PCA na Bahamách a po prieskume našich plánov sa rozhodol dať prednosť jemným rukám malajských masérok pred prebíjaním sa džungľou a armádami krvilačných pijavíc. Plánoval sa k nám pridať až v Kuala Lumpure – spirituálnej príťažlivosti svetoznámych Batu Caves totiž nedokázala odolať ani jeho otrlá duša.

Kto týchto borcov ešte nepozná, tak tu sú ich fotky

Mayday

 

Bejek

 

Sorry 🙂 – Bejek

 

Triko

 

Andrej

 

Pri tejto príležitosti som chcel po prvý krát otestovať aké to je cestovať naľahko ( je to skvelé btw 🙂 ) – tu je ako som sa na tento skoro mesiac na cestách nabalil

 

Výlet hneď zo začiatku indikoval, že bude epický. Pri čakaní na checkin sa naše bystré zraky stále znovu zastavovali na najvýraznejšej postave letiskovej haly, postaršej dáme mocnej postavy navlečenej v leopardích legínach a pýšiacej sa vlasmi v štýle Peggy Bundyovej. Prvé čo ma pri pohľade na ňu napadlo bolo, že ak má slovenská hyperhviezda Nora Mojsejová matku (čo sa nedá tvrdiť so 100%tnou istotou), tak musí vyzerať veľmi podobne tejto bytosti. Medzi rečou som šantivo nadhodil, že očakávam, že bude sedieť vedľa nás. Toto vyhlásenie zrejme disponovalo silou jinxu porovnateľnou s postnutím winning grafu (po ktorom nevyhnutne nasleduje downswing), takže teraz asi už neprekvapí keď napíšem, že v lietadle miesto vedľa mňa (a pomerne podstatnú časť môjho) zasadol leoparďou kožou obtiahnutý zadok dámy, ktorú sme pracovne nazvali Norika.  Fakt, že som prvorodené dieťa šťasteny bol opäť raz potvrdený keď o chvíľu prišiel atendant a Noriku presadil inam. Navyše sa pri jej odchode ukázalo, že vedľa mňa sedela s rozopnutými nohavicami.

Cesta do Bangkoku bola síce dlhá, ale zdá sa, že na lietanie v stiesnených podmienkach som si už zvykol. Oživenie priniesla zástavka v Káhire, kde po letisku pobehovali týpkovia so samopalmi – odetí zhruba v štýle reality show videí z teroristických tréningových kempov – naozaj bolo ťažko povedať či je to ochrana letiska, alebo sme sa dostali do nejakej šlamastiky. Maydayovi to ale nestačilo a rozhodol sa ísť budovať vzťahy do fajčiarskeho akvária.

V lietadle sme sa stretli s thajska-znalým krajanom, ktorý sa nám snažil narýchlo vštepiť základy sebaobrany pred prostitútkami a častoval nás historkami o tom ako ho na každom kroku obťažovali a dokonca sa pokúšali strhnúť ho z idúceho mopedu (nás strhávali z mopedu iné veci – o tom neskôr). O nás však v Bangkoku pracovníčky neprejavily ani len vlažný záujem, takže jeho snaha vyšla nazmar – ak teda nerátame potenciálnu depresiu a pochybnosti o sebe, ktoré by nám tento, podľa jeho slov vrcholne netradičný nezáujem mohol spôsobiť . Ďalšia vec, na ktorú nás upozornil bola, že za zneváženie thajského kráľa sa ide do väzenia, preto napríklad v prípade, že na wc nie je k dispozícii toaletný papier, doporučuje sa použiť čokoľvek iné len nie lokálnu menu, na ktorej je kráľ vyobrazený.

V Bangkoku sme sadli na vláčik a odviezli sa k nášmu lowcost hotelíku. Prvý pokus o prieskum mesta nebol ovenčený úspechom, rozhodli sme sa totiž, že do centra pôjdeme peši (nenašli sme žiadny priamy spoj a na mape to vyzeral byť kúsok). Po 2 hodinách kráčania pofidérnymi štvrťami sme sa konečne dostali do centra, to už ale bol večer a všetky atrakcie boli pozatvárané. Prešli sme aspoň stále funkčnú tržnicu v nádeji, že nájdeme niečo pod zub, ale odradil nás neskutočný smrad. Späť na hotel sme sa odviezli tuk tukom – ukázalo sa že články tvrdiace, že v Thajsku neexistujú dopravné predpisy a ľudia jazdia často opití v sebe asi skrývajú zrnko (ok, možno balvan) pravdy. Bláznivá jazda nočným Bangkokom stála rozhodne za to aj keď sme očakávali, že uvidíme viac (aspoň nejaké) smrteľných úrazov. Zaujala nás napríklad mladá rodina na mopede, medzi dospelými trčala noha spiaceho bábätka a vodič sa za jazdy nohami odstrkoval od áut posúvajúcich sa v zápche.

Povšimli sme si aj štandardný partnerský vzťah párov pohybujúcich sa ulicami – 50 ročný európan s 20-30 ročnou thajskou “frajerkou” – z nášho pozorovania to vyzeralo ako prechodný trvalý vzťah, Thajka funguje zároveň ako spoločníčka a sprievodkyňa a vyzerá, že sa dobre baví. Bolo to naozaj celkom sympatické, na prvý pohľad obojstranne prospešné a na míle vzdialené od stereotypu slovenských pracovníčok postávajúcich v okolí Slovnaftu.

Na druhý deň už ozbrojení vedomosťami sme sa vybrali vlakom a loďou do centra a pobehali hlavné chrámy – asi najznámejší je Wat Arun na ktorý sme si aj vyliezli.

 

Na druhom brehu rieky je Wat Pho s obrovskou sochou Ležiaceho Budhu a priľahlým komplexom vežičiek a budov.

Na koniec sme si nechali veľký komplex  Grand Palace a Wat Phra Kaew – to bolo dosť naložené.

Museli sme si zapožičať funny gate (a dúfať, že nimi na seba neprenesieme nejaké kožné choroby), pretože vstup v kraťasoch nie je povolený.

Práve tu Mayday zachytil aj priam zen-like upozornenie – verím, že nejde len o zlý preklad do angličtiny, ale snahu sprostredkovať hlbokú východnú múdrosť.

          

Cestu späť sme chceli abslvovať ako veľkí páni a pred Grand Palace-om sme oslovili chlapíka ponúkajúceho výhliadkové cesty loďou s požiadavkou na odvoz do prístavu, odkiaľ chodil vlak k nášmu hotelu. Chvíľu trvalo, kým sme mu vysvetlili, že chceme len prevoz a nepotrebujeme okružnú plavu okolo Bangkoku a aj keď to pochopil, tak zahlásil cenu, ktorá sa nám zdala privysoká a ešte zadrel, že to je na osobu :). Ponúkli sme, podľa nás reasonable, cca štvrtinu.

“IMPOSSIBLE” povedal s absolútnym presvedčením a tváril sa akoby sme ho skoro urazili

o 3 minúty nás už v duchu hesla adidas (impossible is nothing) viezol k lodi

Večer sa k nám pridali aj doletivší Triko s Bejekom. Spomenul som , že v Thajsku majú super jedlo? Kúsok od hotela sme si dopriali napríklad takéto klenoty.

 

Komplet fotogaléria z Bangkoku je na mojom Facebooku tu (Bangkok (2013) fotogaléria).