Na ďalší deň sme mali ja s Kešom a Maydayom dohodnutý kurz čínskeho varenia, najprv nás zobrali na tržnicu ukázať aké suroviny sa používajú. Mäsová časť trhu bola dosť hardcore, predávali tam živé zvieratá a vzadu ich zabíjali, videli sme tam zopár rozštvrtených psov visiacich na hákoch, živé hady, žaby atď. – nič pre slabé povahy. Aj náš sprievodca hovoril, že on tam dozadu ani nechodí, lebo to nemusí.

(Žaby predávali živé, hadíci sa tam tiež hmýrili)

(zeleninová časť trhu)

Pred tržnicou sme sa spojili s ďalšími skupinkami a minibusom nás odviezli do neďalekej dedinky do učebne, kde nás čínska tetuška učila pripravovať veci ako opražený baklažán, kuracie mäso na zelenine s opraženými kešu orieškami, rybu na pive, dumplings a ďalšie špeciality.

(Tu sme sa učili variť – každý dostal svoj horák a wok)

Jedlá boli jednoduché a pripravovali sa prekvapivo rýchlo. Skúšal som už niečo aj doma s trošku inými surovinami a dopadlo to dobre. Super kombinácia bol cesnak+zázvor, na ktorej sme robili prakticky všetko a vynikajúco to voňalo i chutilo. To čo sme si navarili, sme si samozrejme aj zjedli. Krásne počasie, ticho dedinky a výhľady robili posedenie na terase veľmi ukľudňujúcim – Maydaya to tak oslovilo, že hneď začal vyzvedať koľko tam stoja domy – viem si predstaviť tu grindiť – tilt by nemal šancu. Pri jedle sme pokecali so spoluštudentmi, mali sme tam pár amíkov, 2 thajky a tuším kanaďanov a potom nás všetkých opäť minibusom rozviezli do našich hotelov.

Po obede sme sa (už všetci spolu) vybrali do jednej z jaskýň, ktorých je tu neúrekom, kopce sú krasového pôvodu. Tu sa v plnej „kráse“ ukázal čínsky štýl a ich očarenie farbami až do gýčoidného extrému. Jaskyňa by vyzerala dobre na prirodzeno, ale oni cítili potrebu nasvietiť ju rôzne farebnými svetlami, takže to vyzeralo ako v zdrogovanom sne. Uprostred jaskyne bola samozrejme tržnica – ekonomické myslenie Číňania majú.

Na večer sme mali dohodnutú Light Show – svetelné predstavenie na rieke spojené s vystúpeniami na štýl ľudová hudba, tanec, loďky atď. Hľadisko bolo plné a predstavenie celkom fajn, páčili sa mi niektoré časti, hlavne také tradičnejšie piesne, ich štýl spevu je úplne iný. Nie že by som bol fanúšik ľudovej hudby, ale malo to atmošku ako z nejakej čínskej verzie Mrazíka. Niektoré svetelné efekty boli super, hlavne podopreté masou ľudí čo v predstavení vystupovala.

V jeden večer sme ešte absolvovali výlet loďou, ktorá nás viezla popri plti rybára loviaceho ryby s pomocou kŕdľa kormoránov. Chlapci to celkom ťahali z vody, už sa nečudujem tomu čo som čítal, že skupinka kormoránov vie byť pre rieku nebezpečná, lebo ju dokáže úplne vyloviť. Sprievodca na lodi tiež spomínal, že aj v Číne je lov s kormoránmi oficiálne zakázaný a že len pár ľudí ma povolenie robiť ho ako turistickú atrakciu. Plavba bola dobre prešpekulovaná, plavili sme sa popri plti, okolo ktorej sa potápali kormorány, všetko bolo osvetlené tak, že sme ich videli aj pod vodou. Na chvíľu sme aj zakotvili a ľudia sa s kormoránmi fotili.

Strava počas celého pobytu v Číne mi veľmi chutila a neboli žiadne žalúdočné problémy, ktorých som sa pôvodne dosť obával. Aj tu v Yangshuo bolo všetko super, mali sme fakt dobré jedlo, pomaly sme už začínali ovládať paličky, veľmi mi chutilo napríklad tofu na štipľavo so zeleninou alebo citrónové kura, čo sme jedli v hoteli. Chuť jedla bola podtrhnutá krásnym výhľadom z reštaurácie na najvyššom poschodí hotela.

(výhľad z reštaurácie v hoteli)

Ďalší deň sme vyrazili do dedinky Xingping a odtiaľ smerom popri rieke Li, čo mala byť podľa predstavy Číňanov „turistika“. Až tu sme pochopili, čo myslela Sara v hoteli, keď sme sa jej pýtali na nejakú turistickú trasu, ktorú sme našli na nete – ona tvrdila, že tadiaľ nikto nechodí, že je to príliš „bumpy“ (hrboľaté). Koncept trekkingu sem asi ešte neprenikol – oni berú chôdzu mimo ciest ako nepohodlnú a ani ich nenapadlo, že my by sme práve také niečo možno chceli absolvovať.

Takže i keď sme očakávali prechádzku prírodou, išlo skôr o chôdzu po ceste, výhľad na rieku bol ale veľmi pekný a mali sme super počasie. Videli sme aj „20 RMB view“ – čo je výhľad na úsek rieky zobrazený na čínskej 20 yuanovej bankovke. Prechádzali sme pomedzi arašídové a mandarínkové políčka, príjemný výlet.

(20 RMB view – číňania označujú yuany oficiálne ako RMB)

Prešli sme sa dedinkou Xingping, do ktorej sme sa po prechádzke popri rieke vrátili. Bolo tam pár zaujímavých uličiek, všetky domy na hlavnej ulici boli z neznámych dôvodov dekorované bambusovým lešením, ale nevideli sme, že by sa tam niečo robilo. Do Yangshuo sme sa vrátili autobusom.

Posledný deň pred odchodom do Macau sme ešte prešli Motýliu jaskyňu. Jaskyňa vedie vnútrom kopca k mostu, po ktorom sme sa dostali na susedný kopec a tam na vyhliadku, z ktorej je vidieť peknú okolitú scenériu.

(výhľady z Butterfly cave scenic area)

Yangshuo bola najkrajšia časť cesty, vrelo odporúčam rovnako ako hotel Camelia resort, v ktorom sme bývali. Obsluha nám zabezpečila aj lístky na sleeper bus – čo sme očakávali, že bude zaujímavé dobrodružstvo. Podobne ako vlak, ktorým sme šli z Pekingu do Xianu štartuje autobus večer, je lehátkový (nevedel som si to predstaviť) a ráno dorazí do Zhuhai, kde je hraničný prechod do Macau.

Pred cestou sme sa ešte napapali v indickej reštaurácii, ktorú objavil Trikóza, keď bol v meste na masáži (opäť výborné jedlo) a frčali sme na autobus.

Bola to dosť sick vec, človek sa musí vyzuť, takže tam bol fajn smrádok, pretlačili sme sa aj s batožinou dozadu, kde sme ju nechali v uličke a preliezli do postelí. V buse všetko manažoval opičí muž, ktorý tam lozil ako Tarzan, chodiť sa veľmi nedalo lebo uličky boli zapratané kuframi. Veľkosť postelí rozhodne nehrala s mojou postavou, ale nejako som sa vypodložil a podarilo sa mi cestu prespať. Hneď na začiatku sme mali zastávku na večeru a úľavu a potom už sa hrkotalo, cestou vystupovali ľudia, nás prišiel opičí muž ohlásiť ráno, to sme boli na stanici v Zhuhai.

(sleeper bus – 3 rady dvojposchodových postelí, nohy boli v smere jazdy zastrčené v dutine pod hlavou spiaceho vpredu – boli sme tam naskladaní ako spadnuté domino)

Po chvíli chaotického hľadania nás policajt poslal na MHD, moc sme mu neverili, ale nemali sme na výber, nakoniec to dopadlo dobre a dostali sme sa (po absolvovaní veľkej zápchy) k pešiemu hraničnému prechodu do Macau. Tam bolo parkovisko plné bezplatných autobusov z kasín, takže dostať sa na hotely už bola hračka a mohla sa začať gamblerská časť nášho výletu.

Macau

Cestou k lobby hotela sme sa predierali zástupmi mladých žien (neskôr sne sa zhodli na tom, že sú to asi prostitútky – deluxe matroš, i keď pri predstave čo nimi už všetko preliezlo by som sa bál im aj len podať ruku). Izbu sme mali obrovskú, naozaj neviem ako mohla vyzerať tá, ktorú mi ponúkali pôvodne (ešte o 500 USD drahšia).

Turnaj sa hral vo vedľajšom hoteli, ale dieru do sveta som nespravil a nedarilo sa ani v side eventoch. Myslím, že nikto sa nejako moc nevybláznil s výnimkou slováka Dajveyho, ktorého sme tu stretli a ktorý sa dostal v hlavnom turnaji do peňazí.

(v Grand Lisboa sa hral turnaj)

Počas dňa sme pobehovali po Macau, nič extra tam nie je, nejaký múr spadnutého kostola sv. Pavla, budhistický chrám A-ma a námorné múzeum, ktoré bolo z toho všetkého asi najzaujímavejšie.

(ruiny kostola sv. Pavla)

(A-ma temple)

Okrem toho vysoká veža, z ktorej blázni skáču bungee a samé kasína. Boli sme sa pozrieť do Venetian, čo je najväčšie kasíno na svete – bolo to dosať mäso, absolvovali sme tam k veľkej radosti všetkých predstavenie Cirque du Soleil s názvom Zaia. Musím povedať, Cirque je skvelý, videl som zatiaľ 3 predstavenia a boli vynikajúce.

Vybehli sme pozrieť aj maják, ale najkrajšia vec, čo sme v Macau videli, bol jednoznačné maličký park Lou Lim leoc, pod kopcom s majákom. Je tam veľa pekných zákutí, zaujímavý most s 9timi zákrutami (lebo zlo vie ísť len rovno, takže cez ten most nás nemôže sledovať) a bola v ňom práve výstava bonsají – mňam neskutočné kúsky sa tam povaľovali, najviac oslovil les.

(most po ktorom zlo neprejde)

Matne si spomínam, že jeden z večerov sme strávili degustovaním „kvalitného“ čínskeho alkoholu (tzv. hubabubovice) a neskutočne hlbokou filozofickou debatou, ktorá niesla pracovné označenie „pod lampou“.

Z Macau sme samozrejme vybehli loďou aj do Hong Kongu, od ktorého som si ako nadšenec pre Clavellove knihy veľa sľuboval a nakoniec som bol sklamaný. Asi na staré kolená ma nejako prestávajú zaujímať mestá a mal by som sa zameriavať skôr na cestovanie po vidieku a prírode, ale možno som len v poslednej dobe narazil príliš často na nudné mestá.

Prvá veľká chyba bola, že sme sa vybrali do Ocean Parku, čo sme si mysleli, že bude akvárium, ale bol to theme park – niečo ako disneyland – pre malé deti, jediné zaujímavé tam boli pandy, ktoré vyzerali ako po megažúrke a firefoxovia, ktorí boli super zlatí.

(pandy spali v zaujímavých polohách – vyzeralo to ako po tuhej rockerskej kalbe)

(firefox je ako prehliadač nič moc, ale zvieratká sú to milé)

Odtiaľ sme vybehli na trhy v štvrti Stanley, nič zázračné sme nekúpili. Hlavne naša snaha kúpiť mačku, ktorá kýva labkou a má prinášať peniaze bol totálny fail. Nuž ale pobehali a pofotili sme si okolie a odfrčali sme na Victoria peak pozrieť si z výšky centrum plné mrakodrapov a Kowloon na druhom brehu. Hlavne po západe slnka to bolo pôsobivé. Z vyhliadky sme sa zviezli cable car-om a prešli sme sa peši mestom pomedzi mrakodrapy smerom k prístavisku. Z diaľky to vyzeralo dobre, zblízka mal človek pocit, že pobehuje po Auparku medzi značkovými obchodmi, kde by si nikdy nič nekúpil.

(pohľad na nočný Hong Kong z Victoria Peak)

Naša druhá zastávka v Hong Kongu prebehla už cestou späť domov, batožinu sme si uložili na letisku a vyrazili sme nekonečne dlhou lanovkou ku kopcu so sochou Budhu. Trochu sklamalo, že sochu postavili len pred 20 rokmi, ale bola obrovská a dobre ukázala z diaľky, kúsok od nej je budhistický chrám, ktorý tiež stál za pozretie. Potom už len sa ísť nudiť na letisko a hop domov.

Čína je fajn, určite pôjdem zas, lebo som toho ešte veľa nevidel, hlavne Shanghai, Žlté hory, rezerváciu Pánd v Sečuáne a šiklo by sa aj Tibet ísť pozrieť. Někdy příšte.

Wow keď tak pozerám koľko som toho napísal, tak sa aj čudujem ako veľa sme toho stihli za 2 týždne (plus drobné) zažiť – cestovanie je proste paráda.