Najkrajšia časť nášho tripu po Číne.

Do Xianu sme dorazili skoro ráno, batožinu sme odložili v obavy vzbudzujúcej chaotickej úschovni priamo na stanici. Šance, že ju znova uvidíme som videl zhruba ako slušné combodraw (50 na 50), ale tvárili sme sa akože je to štandard a veríme im (aj keď sme im nerozumeli … a vlastne ani oni nám).

Cestou nás samozrejme oslovil chlapík, či nechceme minivan, že nás povozí kam chceme, ale vo všetkých sprievodcoch písali, že v žiadnom prípade nebrať a ísť na autobus, aj to ešte treba dať pozor, aby človek šiel správnym, lebo inak ho povláčia cestou po všelijakých trhoch a ešte aj preplatí na lístkoch.

Problém bol, že busy neboli nijako označené. Chvíľu sme sa tam motkali až nás nejaká teta nalákala do jedného, že to je ten správny k terracota warriors. „Tekota voijo“ bola cela jej anglická slovná zásoba, takže sme mali miernu obavu – hlavne keď od nás nechcela peniaze, že sa platí až cestou. Hovorila niečo že lístok stojí 7 juanov ale zo skúsenosťami s rikšami sme vedeli, že to sa kľudne môže „vyvinúť“ na 700. Keď nás vyviezli na nejakú diaľnicu, tak sme mierne tŕpli, že koľko si zapýtajú, keď už nás majú na milosť a nemilosť (nezaplatiť a nechať sa vysadiť v neznáme nevyzeralo lákavo). Našťastie sme to trafili a nasadli do ich MHD, lístok stál naozaj masívnych 7 juanov a autobus nás doviezol až k múzeu.

Pred vchodom nás sympatická sprievodkyňa ukecala, aby sme si ju zobrali so sebou, my stále obozretní, sme sa chvíľu vzpierali, ale ukázalo sa, že je tam oficiálne ako zamestnankyňa múzea, tak sme sa dohodli a bola to dobrá voľba. Hovorila dobre po anglicky a huba sa jej fakt nezastavila, bez nej by to nebolo také zaujímavé. Vysvetlila nám, že múzeum je na mieste, kde boli nájdené sochy bojovníkov, random ich vykopali nejakí traja farmári na poli (jeden z nich tam sedel a podpisoval knihy – samozrejme som neodolal). Pri vykopávkach sa zistilo, že ide o obrovskú hrobku cisára Qin, ktorý ako prvý zjednotil Čínu, terakotoví bojovníci sú len malá časť náleziska, hlavnú hrobku zatiaľ neotvorili, pretože sa obávajú, že by ju atmosféra poškodila podobne ako bojovníkov. Tí totiž po vykopaní boli farební, namaľovaní, po 2 dňoch však farba pôsobením vzduchu zmizla. Preto ich ani neodkryli všetkých, časť náleziska je stále pod zemou a čaká sa kým nájdu technológiu ako uchovať farby.

Pozreli sme si krátky film o histórii hrobky, výstavu predmetov vykopaných na okolí a potom už do veľkých hál postavených priamo nad náleziskom s bojovníkmi. WOW bol som rád, že sme sa v Xiane zastavili, vidieť bojovníkov je fakt povinné. Vyzerá to tak, že každý je iný a je ich nekonečne veľa, všetci okrem jediného lucky farta boli na cimpr campr rozbití, nechápem ako mohli toľko z nich vôbec dať dokopy.

(každý bojovník je iný a je ich cez 8000 – nedokážem si predstaviť ako museli vyzerať vo farbe)

(takto porozbíjaných ich našli)

(luckbox – táto jediná postava na našla nepoškodená)

Po prehliadke múzea a prehovorení Keša, že si nemôže adoptovať každého pouličného psa, ktorého stretneme, sme sa vybrali s malou dušičkou späť na stanicu pre batožinu, ale všetko dopadlo dobre a kufre sme dostali naspäť. Veľký problém ale bol nájsť taxík a hlavne uchmatnúť si ho pre seba. Prvý taxík sme nejako vydobili, ale Kešo s Maydayom ostali čakať na ďalší a keď sa nedarilo v zúfalstve podvolili dvom týpkom, ktorí ich oslovili a nechali sa odviesť k ich zaparkovaným „taxíkom“. Vysvitlo, že ide o mopedy, ale k hotelu to nebolo ďaleko, tak sa chalani na túto dobrodružnú cestu nakoniec dali – kufor medzi nohy, ruksak na plecia, oblapiť minivodiča a frčíme. Po chvíli jazdy keď Mayday, podľa vlastných slov, začal v duchu teoreticky rozoberať najlepší spôsob ako prežiť pád stroja, sa spoza neho ozval hluk a obzretie potvrdilo najhoršie obavy – Kešov moped na zemi, našťastie Kešove dlhé nohy mu umožnili tesne pred pádom „vystúpiť“ a len solidárne súcitiť so zavaleným vodičom. Nakoniec sa chalani do hotela dostali celí, nezranení a s batožinou.

V Xiane sme prespali len jednu noc, pobehali sme historické centrum vrátane múru, ktorý je (vraj) svetoznámy, boli sme pozrieť Veľkú a Malú husiu pagodu, do malej sme sa dostali i dovnútra a prešli sa po krásnom parku okolo nej.

(múr okolo historického centra)

(Big Goose Pagoda)

(Small Goose Pagoda)

V centre sú najzaujímavejšími stavbami Bell tower, ktorú práve rekonštruovali a Drum tower s veľkými bubnami, v ktorej sme si pozreli aj celkom fajn bubenícke predstavenie. Za Drum tower začínajú trhové uličky, kde sme ochutnali miestnu stravu. Konečne sa našlo aj niečo, čo chuťovo potešilo aj Keša, mali fakt dobrý chlebotanier a ďalšie drobnosti.

(Drum tower)

V hoteli sme sa spýtali, kde sa dá v meste dobre najesť a po problémoch sme našli najlepší dumpling restaurant, ktorý nám recepčná odporučila. Dumplings sú niečo ako v knedľovom ceste obalené čokoľvek – také malé plnené knedle, alebo parené buchty, ale nie na sladko, plnené mäsom, brokolicou, hríbmi atď.

Obsluha v reštaurácii bola z nás paf (doslova tam losovali, kto bude mať tú smolu, že nás bude musieť obsluhovať), ani slovo po anglicky, my sme sa vedeli po mandarínsky tak maximálne opýtať kde je záchod (táto otázka len zriedkavo vedie k tomu, že pred vás niekto prinesie tanier s jedlom), navyše nám priniesli bezobrázkové menu nedotknuté ľudskou abecedou, takže bol problém vybrať si aj prstom – nevedeli sme, ktoré písmenká sú jedlo a ktoré adresa reštaurácie.

Keď som suverénne zahlásil, že jedno toto, jedno toto, jedno toto, teta sa začala chytať za hlavu, že to „jedno“ je pre všetkých piatich, tak reku ok, random výber. Priniesli nám prílohy, nevedeli sme či máme na niečo čakať, ale boli sme hladní, tak sme ich zblafli a po chvíli som odstavil čašníčku a pýtam sa (rozumej ukazoval som prstom na taniere ľudí na okolitých stoloch), že by sme chceli doobjednať tie dumplingy. Vysvitlo, že sme ich objednané už mali a že sme len mali ešte počkať + zrejme sme nemali vyžrať všetky prílohy – ale tak fungovalo to aj bez nich, dostali sme asi 8 chodov dumplingov + nejakú polievku. Nakoniec sa našla aj nejaká dekodérka, ktorá nám aspoň v hrubých rysoch vedela povedať čo jeme, takže super.

Sranda bola, že v Číne nejako nie sú zvyknutí na sprepitné, keď im človek chcel niečo nechať, tak len krútili hlavou a strkali nám peniaze naspäť v niektorých prípadoch sme museli doslova utiecť, aby si peniaze nechali.

Na druhý deň večer sme sa nechali odviezť na prekvapujúco veľké letisko a hush do Guillinu. Tam zrazu teplo ako keby sme prišli do Miami (bola polovica novembra), už nás čakal vopred objednaný vodič s minivanom a odviezol nás znepokojujúcim spôsobom priamo na hotel do Yangshuo – neviem prečo, ale celú cestu mini-kľučkoval.

Hotel Camelia resort Yangshuo vyzeral fajn, trochu stranou v tichom prostredí, izby mierne sešlé, ale pekné, tradičný štýl a super výhľad na okolité vrchy. Úplne top ale bola obsluha, hovorili dobre po anglicky a super sa o nás starali, hneď po príchode k nám nabehli s dvomi papiermi s pripraveným návrhom programu pre nás na celý pobyt, mali sme tam na každý deň vymyslené aktivity, viac menej celý sme ho zobrali a išli sme podľa neho, oni nám vždy všetko dopredu vybavili, zabezpečili odvoz, vstupenky, ak bolo treba – proste super servis, navyše nám zadarmo oprali oblečenie.

(pred našim hotelom)

(Sara sa o nás vzorne starala)

Prvý deň bol na pláne splav rieky Li na bambusových raftoch, pred hotelom sme mali pripravené horské bajky a sprievodcu na mopede, ktorý nás zaviedol do prístaviska a dohodol nám plte. Splav trval niekoľko hodín, bol to super odpočinkový zážitok, pltníci po chvíli ožili a srandovali s nami, cestou sme im i sebe kúpili pivo od predajcov na rieke. Super výhľady naokolo, sem tam schod na rieke, nenudili sme sa, nechali nás aj chvíľu ťahať a rozhodne to nie je jednoduché. Bol to aspoň pre mňa jeden z najpríjemnejších zážitkov celej cesty – čínsky vidiek pôsobí veľmi upokojujúco, človek má poblém sa prestať spokojne usmievať ( ale prečo by vlastne chcel prestať 🙂 )

(idylka – klídek)

(Na jednom z väčších schodov na rieke kupujeme maškrty – na rieke som bol populárny, domáci si ma stále fotili – neviem prečo)

(snaha by bola)

Kúsok od nášho hotela sme boli pozrieť Big Baynan Tree – obrovský (ale že fakt obrovský) starý strom – pod ktorým vraj sedával a meditoval Budha a došiel tu k osvieteniu, okolo je pekný park, nádherná výstava kameňov suiseki, trh, dá sa odfotiť s opicami – proste turistické atrakcie.

(tá guča v strede je 1 slovom JEDEN strom)

(opice trvali na tom, že sa musia odfotiť s Kešom, aby mali pamiatku)

Ešte o kúsok ďalej je Moon Hill, vystúpili sme až hore k otvoru po milión schodoch, popri tom sme obdivovali výdrž predavačky koly, ktorá sa nechcela nechať presvedčiť, že naozaj od nej nechceme nič kúpiť a šla s nami hore, že snáď cestou pochopíme, že sme smädní. Zhora je pekný výhľad na okolité kopce, ktoré sa rozprestierajú donekonečna – je ich viac než som čakal. Na stenu liezli 2 partie horolezcov a moc im to nešlo, prečo asi?

(Moon Hill)